1. Kapitola - Iný minister

Bola takmer polnoc a premiér sedel sám vo svojej kancelárii, čítajúc dlhé poznámky, ktoré mu prebiehali hlavou bez najmenšieho náznaku akéhokoľvek zmyslu. Čakal na telefonát prezidenta z ďalekej krajiny a medzi tým, ako uvažoval, kedy ten nešťastník zavolá a snahou potlačiť nepríjemné spomienky na dlhý, únavný a náročný týždeň, už v jeho hlave nezostávalo veľa miesta na čokoľvek iné. Čím viac sa pokúšal sústrediť na papier pred sebou, tým jasnejšie videl škodoradostnú tvár jedného svojho politického oponenta. Práve tento oponent sa akurát dnes objavil v správach nielen vymenúvajúc všetky hrozné veci, čo sa udiali posledný týždeň (ako keby to bolo potrebné niekomu pripomínať), ale tiež vysvetľujúc, že každučká z nich bola vlastne vina vlády.

Premiérov tep sa zrýchľoval pri pomyslení na tie obvinenia, čo neboli ani férové ani pravdivé. Ako, preboha, si mohli myslieť, že jeho vláda zabráni zrúteniu mosta? Že sa nehanbia pripomínať nedostatočné výdaje na mosty. Ten most nemal ani 10 rokov a ani tí najlepší experti neboli schopní vysvetliť, prečo sa tak dokonale zlomil vo dvoje pošlúc tucet áut do vodných hĺbok rieky pod sebou. A ako sa niekto odváži poukazovať na to, že práve nedostatok policajtov bol príčinou tých dvoch skutočne ohavných a neprestajne uverejňovaných vrážd. Alebo, že vláda mala nejako predvídať ten hrozný hurikán na západe krajiny, čo spôsobil značné straty na životoch a škody na majetku. A bola to vari jeho chyba, že jeden z vyšších ministerských úradníkov, Herbert Chorley, sa práve tento týždeň začal správať tak podivne, že teraz strávi omnoho viac času so svojou rodinou.

„Ponurá nálada zviera krajinu,“ zakončil oponent len tak tak skryjúc svoj široký úškrn.

Nanešťastie to bola skutočne pravda. Premiér to tiež cítil, ľudia skutočne vyzerajú skľúčenejšie než inokedy. Dokonca aj počasie bolo pochmúrne, také chladné hmly v strede júla... To bolo neskutočné, nenormálne...

Obrátil druhú stranu poznámok, vidiac koľko toho ešte je, tak to radšej nechal. Natiahol ruky nad hlavu a smutne sa rozhliadol po svojej kancelárii. Bola to pekná miestnosť s mramorovým krbom a vysokými posuvnými oknami oproti, pevne zavretými pred neprimeraným chladom. So slabým záchvevom premiér vstal a prešiel k oknu pozerajúc von na riedku hmlu čo sa tlačila na sklo. Vtedy, ako stál miestnosti chrbtom, začul za sebou slabé zakašľanie.

Stuhol, hľadiac na svoj vlastný vyľakaný odraz na tmavom skle. To zakašlanie pozná. Už ho predtým počul. Veľmi pomaly sa otočil do prázdnej miestnosti.

„Haló?“ zvolal, snažiac aby to znelo odvážnejšie, ako sa cítil.

Na malý okamih si dovolil nepravdepodobnú nádej, že mu nikto neodpovie. Avšak hlas reagoval okamžite, rázny pevný tón znel akoby čítal pripravený prejav. Prichádzal – ako premiér zistil po prvom zakašľaní – od mužíčka vyzerajúceho ako žaba s dlhou striebornou parochňou, ktorý bol zobrazený ma malom špinavom obraze v najvzdialenejšom rohu miestnosti.

„Premiérovi muklov. Naliehavé stretnutie. Láskavo odpovedzte obratom. S úctou Fudge.“

Muž v obraze skúmavo pozeral na premiéra.

„Eé,“ začal premiér, „počúvajte... nie je práve najvhodnejší čas... čakám na telefonát, viete... prezident...“

„To môže počkať,“ povedal zas portrét. Premiérovi zovrelo srdce. Obával sa toho.

„Ale ja som skutočne skôr dúfal, že budem hovoriť s...“

„Zariadime aby na to zabudol. Zatelefonuje vám zajtra večer,“ povedal mužíček. „Láskavo odpovedzte obratom pánovi Fudgeovi.“

„Ja... hm... tak dobre,“ hlesol premiér. „Áno, stretnem sa s Fudgeom.“

Ponáhľal sa naspäť k svojmu stolu naprávajúc si kravatu. Sotva si sadol na stoličku a nasadil výraz tváre, dúfajúc, že pôsobí uvoľnene a nebojácne, keď zažiarili jasné zelené plamene na prázdnej mriežke pod rímsou kozuba. Pozeral sa, snažiac neukázať náznak prekvapenia alebo znepokojenia, len čo sa v plameňoch zjavil statný muž, ktorý sa rýchlo točil. V nasledovnom momente vyliezol von na pomerne pekný starožitný koberček, oprašujúc si popol z rukávov zo svojho dlhého prúžkovaného plášťa, v ruke držal citrónovo zelený pinč.

„Á... premiér,“ povedal Kornelius Fudge, napredujúc s vystrčenou rukou. „Rád vás znovu stretávam.“

Premiér nemohol úprimne odpovedať na kompliment, tak radšej mlčal. Ani najmenej sa netešil, že stretáva Fudgea, ktorého príležitostné zjavenia okrem toho, že boli samé o sebe znepokojujúce, všeobecne znamenali, že si vypočuje nejaké veľmi zlé správy. Navyše Fudge vyzeral zjavne ustarane. Bol chudší, plešatejší a šedivejší a jeho tvár mala strhaný výraz. Premiér už predtým videl tento výraz u politikov, neveštil nič dobré.

„Ako vám môžem pomôcť?“ povedal, krátko si s Fudgeom potriasol rukou a ukázal smerom k najtvrdším stoličkám pred stolom.

„Ani neviem ako začať,“ zamumlal Fudge, pritiahol si stoličku, sadol si a položil si pinč na kolená. „Aký to týždeň, to bol ale týždeň ...“

„Aj vy ste mali zlý týždeň?“ spýtal sa premiér s nádejou, že tým naznačí, ako toho má už naozaj dosť aj bez zvláštnych príspevkov zo strany Fudgea.

„Áno, pravdaže,“ riekol Fudge, unavene si šúchajúc oči a mrzuto sa pozrel na premiéra. „Mal som ten istý týždeň ako vy, premiér. Most Brockdale, vražda Bonesovej a Vanceovej..., ani nespomínam ten hurhaj na západe krajiny...“

„Vy - - eé - - vaši - - chcem povedať, niekto z vašich ľudí boli - - boli zapletení do týchto - - týchto vecí, však?

Fudge uprel na premiéra tvrdý pohľad. „Pravdaže boli,“ odvetil, „iste ste si uvedomili, čo sa deje?“

„Ja...“, zaváhal premiér.

Toto bol presne ten spôsob správania sa, kvôli ktorému tak nemal rád Fudgeove návštevy. Bol koniec-koncov premiér a nepáčilo sa mu, keď ho niekto nútil cítiť sa ako nevedomý školáčik. Ale samozrejme, takto to býva od prvého stretnutia s Fudgeom, od počiatočného večera vo funkcii premiéra. Pamätal si na to, akoby to bolo len včera a vedel, že ho to bude strašiť až do smrti.

Stál sám práve v tejto kancelárii vychutnávajúc víťazstvo, čo nasledovalo po toľkých rokoch snívania a plánovania, keď začul za sebou zakašľanie, tak ako dnes a otočil sa aby našiel škaredý malý portrét hovoriaci k nemu, oznamujúci, že minister mágie sa chystá prísť a predstaviť sa.

Prirodzene, myslel si, že dlhá kampaň a stres z volieb spôsobili, že sa asi zbláznil. Bol úplne zhrozený, keď zistil, že k nemu hovorí portrét, hoci to nebolo nič oproti tomu ako sa cítil, keď ohlásený čarodejník vyskočil z krbu a potriasal mu rukou. Bez slova prijímal Fudgeove priateľské vysvetlenie, že na celom svete stále žijú čarodejníci v utajení a opätovne ho uisťoval, že sa nemusí nimi zaťažovať, keďže ministerstvo mágie preberá zodpovednosť za celé čarodejnícke spoločenstvo a zamedzuje, aby si ich všimlo nečarodejnícke obyvateľstvo. To bola, riekol Fudge, náročná práca, ktorá zahŕňala všetko od regulovania zodpovedného používania metiel až po kontrolu dračej populácie (premiér si spomínal, ako sa držal stola pri týchto slovách). Fudge potom otcovsky potľapkal po pleci stále ešte ohromeného premiéra.

„Neznepokojujte sa“, riekol, „pravdepodobne sa už so mnou nikdy nestretnete. Budem vás obťažovať, iba ak sa bude u nás diať niečo naozaj vážne, čo by postihovalo muklov – teda lepšie povedané nečarodejnícke obyvateľstvo. Inak ži a nechaj žiť. Musím povedať, že ste sa držali oveľa lepšie ako váš predchodca. Snažil sa ma vyhodiť z okna, mysliac si, že to je kanadský žart naplánovaný opozíciou.

Nakoniec sa premiér zmohol slova. „To teda nie - - to teda nie je žart?

To bola jeho posledná, zúfalá nádej.

„Nie,“ riekol Fudge jemne. „Nie, obávam sa, že nie. Pozrite.“

A premenil premiérovu šálku na škrečka.

„Ale“, koktal premiér pozorujúc šálku, ako ohryzuje roh jeho prejavu, „ale prečo - - prečo mi nik nepovedal - - ?“

„Minister mágie sa ukáže len aktuálnemu premiérovi“, odvetil Fudge strčiac si ruku do vrecka. „Považujeme to za najlepší spôsob udržania utajenia“.

„Ale potom,“ jachtal premiér, „prečo ma predošlý premiér nevaroval?“

Teraz sa Fudge naozaj rozosmial.

Môj drahý premiér, poviete to niekedy niekomu?“

Ešte stále smejúci sa Fudge hodil nejaký prášok do ohňa, vstúpil do smaragdovozelených plameňov a zmizol za hvízdavého zvuku. Premiér tam stál celkom bez pohybu a uvedomil si, že nikdy, pokiaľ bude žiť, sa neodváži spomenúť toto stretnutie ani živej duši, kto v šírom svete by mu to veril?

Chvíľu trvalo, kým šok pominul. Neskôr sa snažil presvedčiť, že Fudge bol v skutočnosti halucinácia v dôsledku nedostatku spánku počas vyčerpávajúcej volebnej kampane. V márnom úsilí zbaviť sa všetkých spomienok na to nepríjemné stretnutie daroval škrečka potešenej neteri a prikázal svojej sekretárke odstrániť portrét hnusného mužíčka, ktorý oznámil Fudgeov príchod. Ale na premiérovo zdesenie portrét nebolo možné odstrániť. Keď sa ho viacero tesárov, jeden alebo dvaja murári, historik a minister financií, všetci márne snažili odstrániť zo steny, premiér upustil od pokusov a jednoducho sa rozhodol dúfať, že tá vec zostane bez pohybu a tichá po zvyšok jeho funkčného obdobia. Keď niekedy zablúdil pohľadom do rohu, mohol by odprisahať, že videl, ako obyvateľ obrazu zíva, alebo si škrabe nos, dokonca raz alebo dvakrát jednoducho odišiel z rámu, kde zostalo len natiahnuté blatovo hnedé plátno. Snažil sa však veľmi nedívať na obraz, vždy si rozhodne povedal, že ho len klamú oči, keď sa niečo také stalo.

Potom, pred troma rokmi, v noci veľmi podobnej dnešnej, premiér bol sám vo svojej pracovni, keď portrét znova ohlásil bezprostredný príchod Fudgea, ktorý sa vyrútil z krbu, úplne premočený v stave značného rozrušenia. Predtým, ako sa premiér vôbec zmohol spýtať, prečo okvapkal celý axminsterský koberec, Fudge začal bezducho vravieť o väzení, o ktorom nikdy nepočul, mužovi menom „Sírny“ Black, niečo čo znelo ako „Rokfort“ a o chlapcovi nazývanom Harry Potter, nič z toho nedávalo premiérovi ani najmenší zmysel.

„... Práve prichádzam z Azkabanu,“ dychčal Fudge vylievajúc veľké množstvo vody z obruby klobúka do svojho vrecka. „V strede Severného mora, viete, nepríjemný let... dementori sa búria“, zachvel sa, „nikdy predtým nedošlo k úteku. V každom prípade som musel prísť za vami, premiér. Black je známy ako vrah muklov a možno plánuje znovu sa pripojiť k Veď-Viete-Komu... Ach, samozrejme, veď ani neviete, kto Veď-Viete-Kto je!“ Chvíľu beznádejne zízal na premiéra, keď povedal, „No sadnite si, sadnite si, bolo by lepšie vysvetliť to všetko... Dajte si whisky...“

Premiérovi nebolo ani trochu po vôli, keď mu bolo povedané aby si sadol v jeho vlastnej kancelárii a nechal si ponúknuť vlastnú whisky, no nepovedal nič. Fudge vytiahol svoj prútik, vyčaroval zo vzduchu dva veľké poháre plné jantárovej tekutiny a vtisol jeden z nich do premiérovej ruky a pritiahol stoličku.

Fudge hovoril vyše hodiny. V jednom momente odmietol povedať isté meno nahlas a namiesto toho ho napísal na kúsok pergamenu, ktorý strčil do premiérovej ruky, v ktorej nemal whisky. Keď sa Fudge postavil, že odíde, premiér sa tiež postavil.

„Teda, myslíte si, že...“ zaškúlil na meno v ľavej ruke. „že Lord Vo - -“

„Ten-Čo-Ho-Netreba-Menovať!“ zavrčal Fudge.

„Prepáčte... Myslíte teda, že Ten-Čo-Ho-Netreba-Menovať stále žije?

„No, Dumbledore vraví, že žije,“ povedal Fudge, ako si zapínal svoj prúžkovaný plášť pod bradou, „ale nikdy sme ho nenašli. Ak sa ma pýtate, nie je nebezpečný pokým nezíska prívržencov, takže je to Black, kvôli komu by sme sa mali trápiť. Tak teda zverejníte to varovanie? Výborne. No, dúfam, že sa už znova neuvidíme, premiér! Dobrú noc.“

Ale opäť sa znova stretli. Ani nie o rok neskôr sa utrápene vyzerajúci Fudge objavil vo vládnej miestnosti aby informoval premiéra, že sa vyskytol problém na svetovom pohári v metlobale (alebo tak nejako to aspoň znelo) a bolo do toho „zapletených“ niekoľko muklov, no premiér sa nemusí obávať, skutočnosť, že sa znovu zjavilo znamenie Veď-Viete-Koho ešte nič neznamená, Fudge si bol istý, že ide o ojedinelý prípad a Oddelenie pre styky s muklami zariadilo úpravu pamäte tých, o ktorých hovoril.

„Á, takmer som zabudol,“ dodal Fudge. „Prepravujeme troch zahraničných drakov a sfingu na Trojčarodejnícky turnaj, celkom bežné, ale Oddelenie regulácie a kontroly čarovných tvorov, hovorí, že podľa predpisov, musíme vás upozorniť, keď dovážame veľmi nebezpečné tvory do krajiny.“

„Ja - - čo - - draci? Jachtal premiér.

„Áno, traja,“ riekol Fudge. „A sfinga, prajem vám teda pekný deň.“

Premiér zúfalo dúfal, že draci a sfingy budú to najhoršie, no márne. Ani nie o dva roky neskôr, Fudge znova vystrelil z plameňov, tento krát so správami, že došlo k masovému úteku z Azkabanu.

„Masový útek?“ chrapľavo zopakoval premiér.

„Netrápte sa, nemusíte sa znepokojovať!“ zakričal Fudge stojac už jednou nohou v plameňoch. „Zakrátko ich pochytáme, len som myslel, že by ste to mali vedieť!“

A skôr než stihol zvolať „Ale, počkajte chvíľu!“ Fudge zmizol v spŕške zelených iskier.

Nech tlač a opozícia hovorila čokoľvek, premiér nebol blázon. Jeho pozornosti neuniklo, že napriek Fudgeovým uisteniam pri prvom stretnutí, sa teraz stretávali omnoho častejšie, ani že Fudge sa stával omnoho nervóznejším pri každej návšteve. Aj keď premiér len nerád premýšľal o ministrovi mágie (o tom inom ministrovi, ako ho zvykol v mysli nazývať), nemohol si pomôcť, ale mal strach, že keď sa Fudge znovu objaví, bude to ešte s horšími správami. Scéna s Fudgeom znova vystupujúcim z ohňa, rozstrapateným, rozčúleným a vážne prekvapeným, že premiér presne nevie, prečo tam je, bola preto tá najhoršia vec, čo sa stala v priebehu tohto nesmierne ponurého týždňa.

„Ako by som mal vedieť, čo sa deje v - - eé - - čarodejníckej spoločnosti?“ odvrkol premiér. „Musím viesť krajinu a mám teraz dosť starostí aj bez...“

„Máme spoločné starosti,“ prerušil ho Fudge. „Most Brockdale nebol opotrebovaný. Nebol to skutočný hurikán. Tie vraždy nebola práca muklov. A rodina Herberta Chorleya by bola bezpečnejšia bez neho. Práve zariaďujeme jeho presun do nemocnice svätého Munga pre čarovné choroby a zranenia. Prevoz by mal byť vykonaný dnes večer.

„Čo ste... Obávam sa... Čo?“ vybuchol premiér.

Fudge sa zhlboka nadýchol a povedal, „Premiér, s veľkou ľútosťou vám musím povedať, že je späť. Ten-Čo-Ho-Netreba-Menovať sa vrátil.“

„Vrátil sa? Keď hovoríte ‘je späť’… znamená to, že žije? Myslím… “

Premiér lovil v pamäti detaily toho hrozného rozhovoru spred troch rokov, keď mu Fudge povedal o čarodejníkovi, ktorého sa všetci nadovšetko báli, čarodejník, ktorý sa dopustil tisícov hrozných zločinov, pokým záhadne nezmizol pred pätnástimi rokmi.

„Áno, žije,“ pokračoval Fudge. „To je - - neviem - - je človek živý, keď nemôže byť zabitý? V skutočnosti tomu nerozumiem a Dumbledore to poriadne nevysvetlil - - ale nech je to akokoľvek , určite má telo a chodí, rozpráva a zabíja, takže si myslím, pre účely nášho rozhovoru, áno, je živý.“

Premiér nevedel, čo na to povedať, ale neodbytný zvyk snahy ukázať dobrú informovanosť na ľubovoľnú tému, čo sa vyskytne, ho prinútil hľadať nejaké detaily, ktoré si mohol zapamätať z predošlých rozhovorov.

Je Sírny Black s - - eé - - Tým-Čo-Ho-Netreba-Menovať?“

„Black? Black?“ povedal Fudge zmätene rýchlo točiac svoj pinč v prstoch. „Myslíte Síriusa Blacka? Pri Merlinovej brade, nie. Black je mŕtvy. Ukázalo sa - - eé - - mýlili sme sa v ňom. Napokon bol nevinný. Dokonca ani nepatril medzi priaznivcov Toho-Čo-Ho-Netreba-Menovať. Myslím,“ dodal obranne, točiac pinč stále rýchlejšie, „všetky dôkazy ukazovali - - mali sme vyše päťdesiat svedkov - - ale napokon, ako som povedal, zomrel. Po pravde, bol zavraždený. V priestoroch ministerstva mágie. Vlastne sa to bude vyšetrovať...“

Na svoje veľké prekvapenie pocítil premiér v tomto okamihu krátky nával súcitu s Fudgeom. Ten bol však takmer okamžite zatienený vzplanutím samoľúbosti pri myšlienke, že nech akokoľvek zaostáva v oblasti zhmotňovania sa z krbov, za jeho vlády na žiadnom ministerstve k vražde nedošlo... Teda aspoň doteraz...

Zatiaľ čo sa premiér kradmo dotkol dosky stola, Fudge pokračoval, „Ale dosť o Blackovi. Pointa je v tom, že sme vo vojne, premiér, a musia sa vykonať opatrenia.

„Vojna?“ zopakoval nervózne premiér. „Nepreháňate to trochu?“

K Tomu-Čo-Ho-Netreba-Menovať sa teraz pripojili jeho prívrženci, ktorí utiekli v januári z Azkabanu,“ povedal Fudge hovoriac stále rýchlejšie a krútil pinč tak rýchlo, že vyzeral ako citrónovo zelená škvrna. Odvtedy, čo otvorene vystúpili, spôsobujú hroznú spúšť. Most Brockdale, to bol on, premiér, vyhrážal sa masovými vraždami muklov pokiaľ mu neustúpim a...“

„Preboha, takže je to vaša vina, že tí ľudia zahynuli a ja musím odpovedať na otázky o zhrdzavených nosných lanách a skorodovaných dilatačných spojkách a neviem čo ešte!“ povedal premiér nahnevane.

„Moja vina!“ zvolal Fudge meniac farby. „Chcete povedať, že by ste sa podvolili takémuto vydieraniu?“

„Možno nie,“ odvetil premiér postaviac sa a chodiac v miestnosti dokola, „ale zameral by som všetko úsilie na chytenie vydierača predtým, než sa dopustí takej ukrutnosti!“

„Vari si naozaj myslíte, že som nevyvinul maximálne úsilie?“ rozhorčene namietal Fudge. „Každý auror na ministerstve sa ho snaží nájsť a pochytať jeho prívržencov, ale my tu rozprávame o jednom z najmocnejších čarodejníkov všetkých čias, o čarodejníkovi, čo unikal polapeniu takmer tri desaťročia!“

„Nazdávam sa teda, že mi poviete, že tiež spôsobil ten hurikán na západe krajiny?“ povedal premiér a rozčúlenie v ňom mu stúpalo každým ďalším krokom. Bolo to na zlosť, že odhalil príčiny všetkých tých hrozných katastrof a nebolo možné to povedať verejnosti, nakoniec ešte horšie, ako keby to bola naozaj vina vlády.

„To nebol hurikán,“ riekol Fudge skrúšene.

„Pardon!“ vyštekol premiér, teraz už naozaj dupkajúc. „Vyvrátené stromy, strhnuté strechy, poohýbané lampy, vážne zranenia...“

„Boli to smrťožrúti,“ povedal Fudge. „Stúpenci Toho-Čo-Ho-Netreba-Menovať. A... a tušíme aj účasť obrov.

Premiér sa na svojej trase zastavil, akoby narazil do neviditeľnej steny. „Akú účasť?“

Fudge sa uškrnul. „Minule používal obrov, keď chcel vyvolať silný dojem,“ povedal. „Úrad pre dezinformácie bol úplne vyťažený, boli vyslané skupiny vymazávačov na úpravu pamäte všetkých muklov, ktorí videli, čo sa v skutočnosti stalo, veľká časť oddelenia regulácie a kontroly čarovných tvorov pracovala v okolí Somersetu, no obrov sme nemohli nájsť – bola to katastrofa.

„Nehovorte!“ odvetil premiér nahnevane.

„Nepopieram, že morálka na ministerstve je dosť slabá,“ riekol Fudge. „Čo už s tým, potom ešte strata Amelie Bonesovej.

„Strata koho?“

„Amelie Bonesovej. Vedúca oddelenia presadzovania čarodejníckeho práva. Myslíme si, že ju mohol zavraždiť osobne Ten-Čo-Ho-Netreba-Menovať, pretože bola veľmi nadaná čarodejnica a - - a všetky dôkazy nasvedčujú, že došlo k poriadnemu boju.

Fudge si odkašlal a so zjavnou námahou prestal točiť pinčom.

„Ale táto vražda bola v novinách,“ povedal premiér a na okamžik zabudol na svoj hnev. „V našich novinách. Amelia Bonesová... vlastne spomínali ženu v stredných rokoch, ktorá žila sama. To bola ale - - ale odporná vražda, však? Dostalo sa tomu pomerne veľa publicity. Viete, polícia je zmätená.“

Fudge si vzdychol. „Teda samozrejme, že je,“ odvetil. „Zabitá v miestnosti, čo bola zamknutá zvnútra, však? Na druhej strane, my vieme presne, kto to urobil, no ani to nás nedostane bližšie k jeho dolapeniu. A potom to bola Emmeline Vanceová, o tejto ste možno nepočuli...“

„Ale áno, počul!“ povedal premiér. „Stalo sa to, zhodou okolností, práve tuto za rohom. Noviny z toho urobili doslova bombu, ‘úpadok zákona a poriadku na premiérovom zadnom dvore…’“

„A ako keby toho všetkého nebolo dosť,“ povedal Fudge sotva počúvajúc premiéra, „dementormi sa tu len tak hemží, útočia na ľudí zľava, sprava...“

Kedysi v šťastnejších časoch by bol tento výrok pre premiéra nepochopiteľný, no teraz bol však múdrejší.

„Myslel som, že dementori strážia väzňov v Azkabane,“ opatrne povedal.

„Strážili,“ riekol Fudge unavene. „Ale už nie. Opustili väzenie a pridali sa k Tomu-Čo-Ho-Netreba-Menovať. „Nebudem sa pretvarovať, že to nebola rana.“

„Ale,“ dodal premiér s pocitom narastajúcej hrôzy, „Nehovorili ste mi, že sú to stvorenia, ktoré vysávajú z ľudí nádej a šťastie?“

„To je pravda. A množia sa. To oni spôsobujú všetku túto hmlu“

Premiérovi sa podlomili kolená a zviezol sa na najbližšiu stoličku. Myšlienka na neviditeľné tvory lietajúce mestami a krajinou, šíriace zúfalstvo a beznádej v jeho voličoch mu takmer spôsobila mdloby.

„Počúvajte ma Fudge - - musíte s tým niečo robiť. Je to predsa vaša povinnosť ako ministra mágie!“

„Môj drahý premiér, hádam si vážne nemyslíte, že po tomto všetkom som ešte stále ministrom mágie? Pred troma dňami som bol odvolaný. Celé čarodejnícke spoločenstvo sa dva týždne dovolávalo mojej rezignácie. Nikdy počas môjho pôsobenia v úrade som ich nevidel takých zjednotených!“ riekol Fudge a pokúsil sa o úsmev.

Premiér na chvíľu stratil reč. Napriek rozhorčeniu, v ktorom sa nachádzal, vcelku súcitil so scvrknuto vyzerajúcim mužom sediacim oproti.

„To je mi veľmi ľúto,“ nakoniec povedal. „Môžem niečo pre vás urobiť?“

„Ste veľmi láskavý, premiér, ale vlastne ani nie. Dnes som bol sem vyslaný aby som vás oboznámil s poslednými udalosťami a uviedol môjho nástupcu. Myslím, že by tu už vlastne mal byť, ale samozrejme, je teraz veľmi zaneprázdnený s tým, čo sa deje.

Fudge sa poohliadol na portrét škaredého mužíčka s kučeravou striebornou parochňou, ktorý si rýpal v uchu špičkou brka. Zachytiac Fudgeov pohľad portrét povedal, „Bude tu o chvíľu, práve dopisuje list Dumbledorovi.“

„Želám mu veľa šťastia,“ riekol Fudge a jeho hlas znel po prvý krát zatrpknuto. „Posledné dva týždne som Dumbledorovi písal dvakrát denne, ale bez úspechu. Ak by už bol pripravený presvedčiť toho chlapca, mohol som byť stále... No možno Scrimgeour bude úspešnejší.“

Fudge sa ukrivdene odmlčal, no ticho bolo takmer okamžite prerušené portrétom, ktorý náhle prehovoril svojim jasným, oficiálnym hlasom.

„Premiérovi muklov. Žiadam o stretnutie. Naliehavé. Láskavo odpovedzte obratom. Rufus Scrimgeour, minister mágie.“

„Ale áno, dobre,“ povedal premiér roztržite a sotva stačil ustúpiť, keď znovu vzbĺkli zelené plamene v krbe a zjavil sa v nich druhý točiaci sa čarodejník a chvíľu na to vypadol na starožitný koberček.

Fudge sa po chvíli váhania postavil, premiér urobil to isté, priamo sa pozerajúc na prichodiaceho, ktorý si oprašoval dlhý čierny plášť a navôkol sa rozhliadal.

Premiér si najprv hlúpo pomyslel, že Rufus Scrimgeour vyzerá celkom ako starý lev. Mal hnedožlté vlasy so šedivými pruhmi a silné obočie, prenikavé žltkasté oči za okuliarmi v drôtenej obrube a určitú majestátnu vznešenosť, aj napriek tomu, že zľahka kríval. Hneď na prvý pohľad pôsobil bystrým a húževnatým dojmom, premiér pochopil, prečo ho čarodejnícke spoločenstvo uprednostnilo pred Fudgeom, ako vodcu v týchto ťažkých časoch.

„Ako sa máte?“ spýtal sa premiér zdvorilo natiahnuc ruku.

Scrimgeour ju krátko zovrel, očami prebehol po miestnosti, na čo spod plášťa vytiahol prútik.

„Fudge vám všetko povedal?“ spýtal sa, prešiel k dverám a poklepal prútikom na kľúčovú dierku. Premiér počul šťuknutie zámky.

„Eé - - áno,“ odvetil premiér. „A ak by vám to nevadilo, radšej by som nechal dvere odomknuté.

„Radšej by som nebol vyrušovaný,“ krátko odpovedal Scrimgeour „alebo sledovaný,“ dodal, namieril prútik na okná a záclony sa cez ne zatiahli. „Teda tak, som veľmi zaneprázdnený, takže prejdime k veci. Predovšetkým, potrebujeme prebrať vašu bezpečnosť.“

Premiér sa vystrel v celej svojej výške a odvetil, „Som úplne spokojný s bezpečnosťou, ktorú mám, ďakujem veľmi...“

„No my nie,“ prerušil ho Scrimgeour. „Bude to chabý dohľad nad muklami, keď sa premiér dostane do područia kliatby Imperius. Nový tajomník vo vašom vonkajšom úrade...“

„Nemienim sa zbaviť Kingsleyho Shacklebolta, ak na to narážate!“ zápalisto povedal premiér. „Je nesmierne schopný, zvládne dvakrát toľko práce ako ostatní...“

„To preto, že je čarodejník,“ odvetil Scrimgeour bez náznaku úsmevu. „Výborne vyškolený auror, ktorý vám bol pridelený na vašu ochranu.“

„Tak počkajte chvíľu!“ zvolal premiér. „Nemôžete len tak nastrčiť svojich ľudí do môjho úradu, sám sa rozhodnem, kto bude pre mňa pracovať...“

„Myslel som, že ste so Shackleboltom spokojní?“ chladne povedal Scrimgeour.

„Ja som - - tak ako hovorím, bol som...“

„Tak teda žiaden problém, však?“ riekol Scrimgeour.

„Ja... teda, pokiaľ Scrimgeour bude v práci aj naďalej... eé... vynikajúci,“ nepresvedčivo hovoril premiér, no zdalo sa, že ho Scrimgeour sotva počúva.

„Teraz o Herbertovi Chorleyovi, o vašom vyššom ministerskom úradníkovi,“ pokračoval. „O tom, čo zabával verejnosť predvádzaním kačice.“

„Čo je s ním?“ spýtal sa premiér.

„Zjavne šlo o reakciu na zle vykonanú kliatbu Imperius,“ povedal Scrimgeour. „Jeho mozog bol popletený, ale stále by mohol byť nebezpečný.“

„Veď len kvákal!“ ticho dodal premiér. „Iste málo oddychu... Možno si len trochu vypil...“

„Práve ho vyšetruje tím liečiteľov nemocnice svätého Munga pre čarovné choroby a zranenia, keď sa spolu rozprávame. Doteraz sa pokúsil troch z nich uškrtiť,“ povedal Scrimgeour. „Myslím si, že najlepšie bude odlúčiť ho na chvíľu od muklovskej spoločnosti.“

„Ja... teda... bude v poriadku, však?“ ustarane sa spýtal premiér.

Scrimgeour nepatrne pokrčil plecami presúvajúc sa už späť ku krbu.

„No, to je všetko, čo som chcel povedať. Budem vás aktuálne informovať o vývoji, premiér - - alebo, prinajmenšom budem asi dosť zaneprázdnený aby som prišiel osobne, v tom prípade pošlem sem Fudgea. Súhlasil, že ostane ako poradca.“

Fudge sa pokúsil o úsmev, ale neúspešne, vyzeral úplne akoby ho boleli zuby. Scrimgeour už hmatal vo vrecku po tom záhadnom prášku, čo zapaľoval zelený oheň. Premiér na oboch chvíľu beznádejne hľadel, keď z neho nakoniec vyhŕkli slová, čo celý večer s námahou potláčal.

„Ale preboha - - ste predsa čarodejníci! Môžete čarovať! Určite dokážete vyriešiť - - no - - čokoľvek.“

Scrimgeour sa pomaly otočil na mieste a vymenil si neveriaci pohľad s Fudgeom, ktorému sa teraz naozaj podarilo usmiať a vľúdne povedal, „problém je, že druhá strana vie tiež čarovať, premiér.“

A na to títo dvaja čarodejníci vstúpili jeden za druhým do jasne zelených plameňov a zmizli.